Kublaj-Chán, alebo zjavenie v sne

preložil:Jakub Absolon

fragment

V Xanadu sa Kublaj-Chán
palác pôžitku dal vystavať:
tam, kde Alf posvätná rieka preteká,
cez prielomy priveľké pre nohu človeka,
po moria, ktoré slnka jas nestíha zalievať.

Nuž dvakrát päť míľ žírnej zeme,
vežami a múrmi opradené:
tam vinuté záhrady sa skveli,
kde kadidlovníky v tuctoch rozkvitali
a lesy staré sťa pohoria tu čneli,
čo zelené svetlo rozlievali.

Ale beda! Tam, proti cédrom v divočine,
hlboká, majestátna roklina
dolu zeleným svahom sa tu kloní,
kde zúfalá žena za démonom slzy roní!
Ženie ju žiaľ sťa vlny
v to posvätné miesto za svitu luny!

A cez priepasť, čo v ustavičnom chaose sa zmietala,
akoby zem mohutne v zhone dýchala,
tu znenazdajky mocný gejzír vytrysol
a uprostred neho tlmený výbuch zahlesol.
To ukrutné krupobitie skalných črepov
tryskalo sťa zrno spod nebeských cepov.
Vprostred gejzíru tých skál čo navždy plynie
posvätná, tančiaca rieka sa znenazdajky rinie.
Päť míľ v meandroch posvätná rieka blúdi,
naprieč lesom a údolím tečie,
cez nekonečné jaskyne, kde čas sa vlečie,
do oceánu bez života rieka prúdi.
A cez ten huriavk počul Kublaj hlas človeka,
hlasy predkov, prorokujúce vojnu zďaleka!

Tieň paláca pôžitku z hladiny
uprostred vĺn sa vznášal,
z fontány a jaskýň rokliny
zmiešaný nápev prinášal.

Bol to zázrak nevídaný,
palác z ľadu, slnkom zalievaný!

Vo videní, ktoré som mal,
zočil som devu s citarou:
habešskú devu, čo na nej hrala,
k tónom citary mi zaspievala
o mýtickej hore Abora.
Oživujem predstavu svoju dokola

na symfóniu a pieseň ladnú,
čo naplní ma takou rozkošou,
že hudbou hlasnou, neustálou,
postavil by som vzdušný palác hodný kráľov!
Slnečný palác s jaskyňami z ľadu!
A všetci vedno by ich vidieť mali,
a všetci vedno by zakričali: Ratuj sa! Ratuj!!
Jeho trblietavých očí, jeho pačesu,
čo trojmo opletený vôkol neho vial.
Zatvorte oči svätou bázňou,
bo živil sa on božskou mannou
a rajským mliekom mannu zapíjal.